30 Lis Vzťah medzi rodičmi a jeho vplyv na dieťa
Rodina ako prvý model
Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, je ako pôda, z ktorej rastie strom. Ak je plná živín a vlahy, vyrastie nádherný košatý, pevný a silný strom. Podobne je to aj s rodinným zázemím, ktoré rodičia dieťaťu vytvárajú. Rodina a vzťahy v nej, sú prvým vzorom a modelom toho ako fungujú medziľudské vzťahy, aká je mužská a ženská rola. Zážitky, ktoré si dieťa z rodiny odnáša, ovplyvňujú celý jeho život. Tento vzorec, model alebo akési „naprogramovanie“ potom prenáša do svojho ďalšieho života. Od rodičov sa učí ako sa správať k svojmu okoliu, k priateľom, rodičom, širšej rodine, cudzím ľuďom, ženám, mužom, neskôr k svojmu partnerovi či partnerke a vlastným deťom. Ale aj k sebe samému.
Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, je ako pôda, z ktorej rastie strom. Ak je plná živín a vlahy, vyrastie nádherný košatý, pevný a silný strom.
Prostredie, v ktorom dieťa vyrastá, je ako pôda, z ktorej rastie strom. Ak je plná živín a vlahy, vyrastie nádherný košatý, pevný a silný strom. Podobne je to aj s rodinným zázemím, ktoré rodičia dieťaťu vytvárajú. Rodina a vzťahy v nej, sú prvým vzorom a modelom toho ako fungujú medziľudské vzťahy, aká je mužská a ženská rola. Zážitky, ktoré si dieťa z rodiny odnáša, ovplyvňujú celý jeho život. Tento vzorec, model alebo akési „naprogramovanie“ potom prenáša do svojho ďalšieho života. Od rodičov sa učí ako sa správať k svojmu okoliu, k priateľom, rodičom, širšej rodine, cudzím ľuďom, ženám, mužom, neskôr k svojmu partnerovi či partnerke a vlastným deťom. Ale aj k sebe samému.
Psychologička PhDr. Eva Živčicová PhD. si myslí, že najdôležitejšie je, aký vzťah vzniká medzi dieťaťom a dostupnou osobou. Dostupnou osobou nemusí byť vždy len matka, môže to byť aj otec alebo akákoľvek osoba v živote dieťaťa, ktorá je vždy k dispozícii, keď dieťa potrebuje naplniť svoje potreby. Osoba, na ktorú sa môže obrátiť, keď sa cíti ohrozené a hľadá bezpečie a istotu. Ak táto vzťahová väzba nie je dostatočná a dieťa býva odmietané, celý život je ustráchané.
Prvá vzťahová väzba vzniká dotykmi. Dotyky patria k základu ľudskej existencie. V Nemecku používajú dotyky ako cielenú rehabilitáciu komatóznych pacientov. Dotyky potrebuje každý z nás pre zdravé psychické fungovanie. Je preto veľmi dôležité ako je s dieťaťom zaobchádzané už od narodenia.
V rodine sa dieťa naučí (v prípade, že to zažije) čo je to empatia, pochopenie, tolerancia, opora, citová stabilita, rešpekt, pevný charakter, dôvera vo svojich blízkych, ale aj v seba samého. To všetko formuje charakter dieťaťa a rozvíja jeho základné hodnoty. Formujú sa jeho postoje aj názory napríklad na ľudí iných kultúr a národností, iného pohlavia, ľudí s inými záľubami či iným myslením, ako má ono samo. Rovnako sa formuje postoj dieťaťa k sebe samému. Podľa toho, čo zažíva. Tak ako to popísal Alfred Adler, zakladateľ individuálnej psychológie a prvej psychologickej poradne pre deti, pocit istoty, bezpečia a spolupatričnosti, patrí medzi základné potreby dieťaťa.
Rodičia ako vzor partnerského spolužitia
Správanie dieťaťa formuje aj vzťah medzi rodičmi. Vzájomná komunikácia rodičov ako partnerov, spôsob riešenia prípadných konfliktných situácií, spôsob akým prejavuje otec rešpekt a úctu matke ako žene. Rovnako ako matka prejavuje rešpekt a úctu otcovi ako mužovi, fungujú ako predloha pre budúce správanie sa dieťaťa voči mužom, ženám a svojmu budúcemu partnerovi. Deti vnímajú viac ako si myslíte. Aj keď ešte nedokážu dostatočne pochopiť situáciu alebo vzájomnú komunikáciu rodičov, dokážu mimoriadne citlivo vnímať atmosféru, ktorá situáciu sprevádza. Či ide o láskavý pohľad, dotyk, slovo, vaša reč tela im mnohé napovie. Aj v prípade, že sa snažíte pred nimi zakryť hnev na svojho partnera a všemožne sa snažíte udržať úsmev na tvári, vnímajú ako sa v skutočnosti cítite. Napriek tomu, že to nedokážu popísať.
Neschopnosť rodičov navzájom konštruktívne a v pokoji komunikovať, si dieťa odnáša ako vzor fungovania vzťahu a riešenia problémov.
Narušené vzťahy medzi rodičmi zatrasú ich pocitom istoty a bezpečia. Vtedy môže dôjsť k rôznym nevhodným prejavom dieťaťa, pretože sa nevie v stresovej situácii zorientovať. Má jednoducho strach. Čím väčší strach, tým silnejšie môžu byť prejavy. Môže nastať aj opačná situácia, kedy sa dieťa úplne uzavrie. Dieťa trpí potichu.V takom prípade sa môžu objaviť vonkajšie prejavy ako napríklad rôzne tiky, nespavosť, nesústredenosť, úzkostné stavy či zhoršenie prospechu v škole.
V každej rodine nastanú situácie, kedy majú rodičia opačný názor. Riešia komplikované životné záležitosti, ktoré ich vyčerpávajú a berú im radosti všedného dňa. Občas sú tak vyčerpaní každodennými problémami, že väčšinu svojej energie venujú vlastnej vyčerpanosti, hnevu, frustrácii. Problém nastáva, ak sa tento jav stane pravidlom. Dieťa je odsunuté na vedľajšiu koľaj a prijíma len podráždené reakcie rodičov. Rodičov, ktorí sa neustále hádajú a sami nezvládajú momentálny rodinný stav, svoje vlastné fungovanie, život.
Dieťa žije v atmosfére, ktorá by určite nebola príjemná nikomu z nás. Neschopnosť rodičov navzájom konštruktívne a v pokoji komunikovať, si dieťa odnáša ako vzor fungovania vzťahu a riešenia problémov. Okrem toho dieťa v zažíva pocity ako strach, nezáujem, nedôležitosť vlastnej osoby, svojho prežívania, nemá s kým zdieľať svoje vlastné pocity a zážitky. A to je pre dieťa veľmi škodlivé. Nezažíva pocit spolupatričnosti. V dospelosti sa často môže stretávať s pocitmi ako „Nie som dosť dôležitý/á“ „ Nie som dosť dobrý/á pre tú prácu, pre toho človeka, pre ten kolektív“ „Musím trpieť to, v čom žijem, lebo na viac aj tak nemám“. Aký je to život?
Aký je rozdiel medzi zdravou a ohrozenou rodinou?
V zdravej rodine sú sebaúcta a sebahodnotenie členov rodiny vysoké. V ohrozenej rodine nízke.
V zdravej rodine je komunikácia priama a otvorená. V ohrozenej je komunikácia nejasná, nepriama, a o niektorých témach sa vôbec nehovorí.
V zdravej rodine sú pravidlá primerané, pružné a meniteľné na základe rešpektu k členom rodiny. V ohrozenej rodine sú pravidlá prísne a bez diskusie.
V zdravej rodine sú sociálne väzby otvorené, s dôverou a možnosťou voľby. V ohrozenej rodine sú z pozície poníženého, so strachom alebo obviňujúce.
Problémy však prichádzajú. Ako si s nimi poradiť?
→ Je potrebné uznať, že máme občas problémy
→ Nepripomínať si chyby z minulosti, odpustiť a pripustiť, že zmena je možná
→ Dokázať vidieť, že veci sa dajú robiť aj inak ako doteraz
→ Najdôležitejšie, začať pre to aj niečo robiť
Čo je to vlastne rodina?
V našej spoločnosti máme jasnú predstavu o rodine, danú zákonom aj všeobecnými normami. Pani psychologička PhDr. Eva Živčicová PhD, si však myslí, že rodinou je aj jeden rodič aj dieťa. Je množstvo osamelých matiek, ale aj otcov. Slobodných, rozvedených či vdovcov. Je úplne jedno z akého dôvodu. Oni tiež tvoria rodinu. Niekedy, najmä v prípade rozvodu, nestačí, ak jeden z rodičov urobí všetko, aby zachoval vzájomnú komunikáciu v rešpekte a úcte k druhému rodičovi. Vždy na to treba dve dostatočne zrelé osoby. Aj keď osamotený rodič nedokáže dať dieťaťu vzor partnerstva, dokáže ho naučiť empatii, pochopeniu, hodnotám, samostatnosti aj zodpovednosti.
Zdroje: Virginia Satirová, Kniha o rodine , PhDr. Eva Živčicová PhD – osobný rozhovor