„Mamíí, mamíí!“ môj štvorročný syn je schopný na mňa takto volať aj sto krát do minúty. A zakaždým z iného dôvodu. Veselé činorodé dieťa, pre ktoré je svet plný vzrušujúcich zážitkov a podnetov, o ktoré sa okamžite musí so mnou podeliť. Potrebuje byť neustále niečím zamestnaný a samozrejme spolu so mnou a pri mne. Varím, umýva mi zemiaky, triedi šošovicu alebo keď sa nedá prispieť, tak aspoň pchá tie malé pršteky do cesta. Upratujem, má svoju handričku a „leští“ hlavne to, čo netreba. Telefonujem, to je koniec sveta. „Ktorá je to teta? Kedy k nám príde? To je babka? Aj ja jej chcem niečo povedať?“ Možno to poznáte aj vy. Našťastie so štvorročným dieťaťom sa už dajú celkom pekne nastavovať pravidlá, len treba trpezlivo hľadať to správne.

Má problém obsedieť pri jedle, pri spoločnej hre aj pri rozprávke. Neustále sa vrtí a k tomu všetkému, ústa sa mu nezavrú. Od rána do večera. Je to občas vyčerpávajúce. Lenže on nie je nervózny, je v mimoriadne pozitívnej nálade. Jednoducho aktívne dieťa. Často sa stretávam s označením, že on je asi „hyperaktívny“. Hyperaktivita je porucha správania. Je označovaná ako ADHD a charakterizuje ju narušená koncentrácia, porucha kontroly impulzov, kolísavé nálady a extrémny nepokoj. Podľa posledných výskumov ju zhoršuje aj odmietavý postoj vo výchove a tlak na dieťa z nepochopenia, že ide o neurovývojovú poruchu. Je veľmi nebezpečné označkovať aktívne a veselé dieťa nejakou poruchou. Ďalej sa stretávam s názorom, že môj syn je zvyknutý na prílišnú pozornosť. Zapojenie dieťaťa do bežného chodu domácnosti a rodiny, prejavenie záujmu a komunikáciu, ktorá obsahuje viac ako len príkazy, zákazy, dohováranie, nekonečné vysvetľovanie, odbíjanie a kritiku, nepovažujem za prílišnú pozornosť, ale štandard, ktorý by mala dostať každá ľudská bytosť. Tobôž moje vlastné dieťa. Že to stojí viac námahy? Nepozerám sa na to ako na niečo naviac. Možno preto ma môj prístup k dieťaťu až tak neznervózňuje.

Rudolf Dreikurs, zakladateľ Adlerianskej spoločnosti, na základe svojich dlhoročných skúseností z praxe psychiatra a práci v detských poradenských centrách zistil, že pôvod nevhodného správania detí pramení z nedostatočného pocitu spolupatričnosti. To znamená, že dieťa sa necíti byť dôležitou a rešpektovanou súčasťou svojej rodiny.

Alfred Adler, zakladateľ individuálnej psychológie, vedel aký je dôležitý individuálny prístup. Každý sme iný a tiež oceníme, keď nás ostatní tak vnímajú. Dieťa nie je výnimka. Sú deti, ktoré sa dokážu prehrať samé aj hodiny. Sú však aj deti, ktoré to nedokážu. Aspoň do určitého veku. Všetko je v poriadku. Pohoda v rodine závisí teda aj od predstáv a očakávaní rodiča. Ak človek prijme s láskou a radosťou do svojho života ďalšiu ľudskú bytosť, svoje dieťa, mal by brať do úvahy fakt, že je to samostatná bytosť a upravovať svoje očakávania s rešpektom k jeho individualite. Presne tak, ako si každý dospelý želá, aby sa to dialo voči nemu.

Živé a aktívne dieťa sa v rámci svojej rovnováhy potrebuje pokoju doslova naučiť. Je zbytočné ho posielať do izby, alebo kričať, aby sa ukľudnilo či stíchlo, keď ono samé vlastne nevie, čo to znamená. Je potrebné ho to naučiť. Existujú na to rôzne techniky. Jednou z nich sú dýchacie cvičenia. Určite ste už počuli o dýchaní do brucha. My sami, ak sme v strese, si vravíme „dobre, zhlboka sa nadýchni“. Ide o to, že naše vyburcované telo, možno dôsledkom stresu, začne plytko dýchať. Iba do hrudníka. Prepne sa do režimu „boj alebo útek“. Dýchanie do brucha znižuje tepovú frekvenciu a spúšťa relaxačné reakcie.

Ako teda naučiť dieťa upokojiť sa pomocou dýchania?

Začnite keď je dieťa v kľude, nie v krízovej situácii. Potrebujete sa to najskôr naučiť, aby dieťa v kritickej situácii vedelo, čo vlastne od neho chcete.

Dieťa sa po čase naučí túto techniku zvládať a dokáže si pomôcť samé. To je veľká výhra. Techniky dýchania budú užitočné aj pre vás ako forma relaxácie alebo zvládania stresu. Je skvelé trénovať brušné dýchanie pred spaním. Pomôže dieťaťu so zaspávaním.

1. Sadnite si spolu s dieťaťom a požiadajte ho, aby si všimlo, čo sa deje s jeho telíčkom pri nádychu a výdychu. Čo cíti.
2. Požiadajte dieťa, aby si ľahlo. Môžete si ľahnúť spolu, bude lepšie spolupracovať. Povedzte mu, aby si položilo svoje ruky na bruško.
3. Ústa nech má zatvorené a zhlboka sa nadychuje po dobu 4 sekúnd. Môžete mu rátať. Až kým nepocíti, že sa mu dvíhajú rúčky na brušku.
4. Teraz nech dieťa zadrží vzduch opäť na 4 sekundy
5. Môže začať pomaly vypúšťať vzduch až kým nie je všetok preč. Ak má dieťa problém vydýchnuť pomaly, môže vydychovať cez slamku.
6. Opakujte kým sa necíti pokojne a uvoľnene.
7. Nezabúdajte na trpezlivosť ako vo všetkom, čo robíme s deťmi. Dajte mu čas prijať novú skúsenosť a zručnosť.

Ďalšie tipy na relaxáciu pre deti

Do detského sveta patrí predstavivosť a môže výrazne uľahčiť nácvik relaxačných cvičení.

Výťah: Pri nádychu zdvihnite ruky a povedzte „výťah ide hore“. Pri výdychu spúšťajte ruky po stranách dolu a povedzte „výťah ide dolu“. A opakujte.

Zajko: Tri rýchle nádychy za sebou a pri tom krútiť noštekom. Jeden veľký výdych a opäť pritom krútiť noštekom.

Had: Držte ruku pred nosom tak, že počujete syčanie pri dlhom výdychu. Tieto tri techniky môžete používať jednu za druhou v rámci jednej relaxácie. Alebo napríklad „Dáme si troch zajkov, potom hadíka a nakoniec tri výťahy“. Aj počas dňa na upokojenie príliš rozjareného dieťaťa. Ide o to, že dieťa presunie pozornosť a pri tom sa aj upokojí.