Do zdravých vzťahov patrí nedorozumenie, nesúhlas, odmietnutie, konflikt, vnášanie požiadaviek, kritika. Lenže ako si poradiť so situáciou, kedy vnášam nejakú požiadavku, druhý nesúhlasí, a tretí kritizuje doterajšie postupy? Do zdravých vzťahov patrí predovšetkým pocit bezpečia, kedy si môžem dovoliť s požiadavkou vysloviť nesúhlas. Lenže tu tiež patrí schopnosť ustúpiť, empatia, teda kedy sa pozerám na požiadavku očami niekoho druhého, a snažím sa porozumieť tomu, prečo ju vnáša. Rovnako tak do zdravých vzťahov patrí to, že som schopný druhých oceňovať, bez toho, aby po ocenení nasledovala nejaká podmienka („Bolo to super, tak mám pre teba ďalšie zadanie, aby si potvrdil, že si naozaj tak dobrý...”). A hlavne sem patrí schopnosť ustúpiť, priznanie, že som sa mýlil a spravil chybu. Schopnosť priznať si chybu nielen pred sebou a pred druhými vyžaduje prostredie bezpečnosti. Ako teda vytvoriť bezpečné prostredie?

V bezpečnom prostredí má každý právo na omyl, chybu. Podmienkou je, že sa ju nesnaží zamiesť pod koberec, a druhí mu nedávajú najavo, že musí byť ktovie čo, keď dokáže pokaziť niečo, čo zvláda každé malé dieťa. Do zdravých vzťahov nepatrí hodnotenie (dobré – zlé), porovnávanie (každé malé dieťa) ani interpretácia (to mi snáď robíš naschvál.). Hocikde si potrebujeme kategorizovať chyby na tie, ktoré sú hlúpe a máme voči nim nulovú toleranciu, a na chyby, ktoré sú súčasťou našej práce, keď pracujeme naplno, na hranici svojich možností a schopností. Do chýb s nulovou toleranciou patrí nedbalosť, riskantné chovanie, nezáujem. Pre vytváranie bezpečného prostredia je podstatné nastavenie, v ktorom nehľadáme vinníka, ale predovšetkým riešenie. Nepátrame teda po tom, ako bolo, ale formulujeme si, čo chceme aby bolo, aby sme sa opakovane nedostávali do situácie, v ktorej nechceme byť. Do sociálneho zdravia patrí tiež aj schopnosť prijať zadanie, ktoré nezdieľam na 100 %, podriadiť sa bez pocitov ujmy, aj keď to nie je presne podľa mňa.

V zdravej pracovnej skupine, teda v tíme, tiahneme za jedno lano jedným smerom. Už sme si povedali, že to neznamená bezvýhradný súhlas, odkývanie čohokoľvek, aby som si nekomplikoval život. Potrebujeme sa však naučiť oddeľovať čas pre diskusiu a dialóg, od času pre rozhodnutie a uskutočnenie. V takom zdravom prostredí sa vieme zastaviť, poskytnúť si spätnú väzbu a reflektovať situáciu bez prikrášľovania. A ešte chcem znovu pripomenúť: oceniť sa, rozlíšiť výsledok a výkon. Pretože sa môže stať, že cez všetku tú snahu a nasadenie naša práca nedopadne tak, ako by sme si priali. V tejto situácii je namieste vyjadriť sklamanie z výsledku. Zároveň môžeme oceniť seba, že sme pre to urobili, čo bolo v našich silách, a uplatnili sme to najlepšie. Potom nasleduje otázka, čo môžeme nabudúce urobiť inak. 

Hocikde si potrebujeme kategorizovať chyby na tie, ktoré sú hlúpe a máme voči nim nulovú toleranciu, a na chyby, ktoré sú súčasťou našej práce, keď pracujeme naplno, na hranici svojich možností a schopností. Do chýb s nulovou toleranciou patrí nedbalosť, riskantné chovanie, nezáujem. Pre vytváranie bezpečného prostredia je podstatné nastavenie, v ktorom nehľadáme vinníka, ale predovšetkým riešenie. Nepátrame teda po tom, ako bolo, ale formulujeme si, čo chceme aby bolo, aby sme sa opakovane nedostávali do situácie, v ktorej nechceme byť.

Na záver si nechávam jeden z najpodstatnejších rysov sociálneho zdravia. Je ním schopnosť poskytnúť podporu a byť oporou. Pretože každý z nás je iný, a každému sa nemusí všetko dariť, potrebujeme byť schopní poskytnúť podporu v danej konkrétnej situácii. Napríklad niekto môže prežívať náročnejšie životné obdobie. V takom prípade si to potrebujeme všimnúť, povedať, že vidím, že nie je vo svojej koži, a že som k dispozícii, ak by hocičo. Tu sa uplatňuje záujem a rešpekt. Následne možno aj riešenie, s ktorým druhému pomáham. Podpora sa vzťahuje ku konkrétnej situácii. Opora má dlhotrvajúci charakter, keď druhí vie, na koho je možné sa obrátiť, keď je treba. 

Byť oporou nie je len pre vybraných jedincov. Preto vám chcem na záver položiť tri provokatívne otázky, ktoré chcem, aby ste si pre seba zodpovedali: Pre koho, ako a kedy ste oporou? Kedy ste naposledy niekoho podporili? Ako prispievate k zdraviu vo svojej pracovnej skupine?