Raz ku mne prišiel do terapie pár, v ktorom mladá žena uvažovala, že zo vzťahu vystúpi, lebo v ňom nie je šťastná a má pocit, že je ešte mladá na to, aby strávila zvyšok života s niekym, koho nemiluje. Muž o tom však nechcel ani počuť. Obom záležalo na tom, neurobiť nič zbrklo. Neboli totiž úplne slobodní, mali 3-ročného spoločného syna, na ktorom im obom záležalo.

Keď obaja vyjadrili v bezpečí terapie svoje potreby i starosti, boli si touto úprimnosťou akýsi bližší a tak videli viac nádeje v to, že by ako pár mohli ešte vedieť fungovať. Rozhodli sa svoj vzťah skúsiť oživiť. Skutočne sa to podarilo a to hneď od momentu, keď sme spolu pomenovali, čo si pre seba od seba navzájom želajú. Každý urobil kus (nad)práce pre toho druhéhu, lebo však boli nastavení nejakú energiu investovať už len kvôli spoločnému dieťaťu. Ale po týždňoch sa zas uvoľnili, nadpráca odišla a boli sami sebou.

A takto sa im to opäť nepáčilo. Zhodli sa, že sa už nemilujú a že sa k sebe vlastne nehodia, ale muž stále nesúhlasil s rozvodom kvôli dieťaťu. Vzrastala v nich po mesiacoch nevôľa až nenávisť vyplývajúca z pocitu uväznenia vo vzťahu. Hovorili sme teda viac o presvedčeniach formovaných vlastnou minulosťou, detstvom a dospievaním. O presvedčeniach ohľadom rodiny, ohľadom toho, čo to znamená byť dobrý rodič. Ukázalo sa, že práve v tom spočívalo mužove odmietanie rozvodu napriek očividnej “neláske” vo vzťahu.

Niesol si totiž zo svojho detstva veľmi zlú skúsenosť s rozvodom jeho rodičov, ktorí sa k sebe nikdy rešpektujúco nesprávali, tobôž nie počas rozvodu a po ňom. On ako dieťa trpel tým, že sa navzájom očierňovali a jeho príliš vťahovali do svojich konfliktov. Vtedy si s tým ako dieťa nevedel poradiť (akoby aj mohol?!) a vedel, že nedopustí, aby toto raz zažilo jeho dieťa. Nikdy! Neveril, že by partnerský rozchod mohol ísť aj v inom duchu a iným spôsobom.

Pohlo s ním ale to, že si uvedomil, že tu nejde o vieru, ale o konkrétne činy, ktoré by robili oni a na to predsa rozhodne dosah majú. Využili sme mužovu trpkú skúsenosť z detstva na to, aby mu to teraz bolo zdrojom expertízy o tom, čo dieťa v takej situácii potrebuje a ako sa dospelí majú správať, aby rozchod dieťa toľko nebolel. Muž vedel veľmi dobre, čo on ako dieťa v takých situáciách potreboval a keď to bolo vyslovené nahlas, na vlastné uši sme všetci počuli takmer hotový plán, čo treba rozhodne robiť, čo nerobiť, na čo dať pozor, ako sa postarať o synov pocit bezpečia. Zrazu bolo oveľa viac nádeje, že je to v ich rukách. Bolo o niečo viac “preliečené” aj partnerove zranenie z detstva, ktoré bolo odvtedy stále akoby zamrznuté v čase.

Podarilo sa nám to dať do pohybu a aktuálnu partnerskú situáciu vnímať ako príležitosť urobiť to tentokrát tak, ako vtedy muž potreboval, ale nedostal to. Na rozchode sa zhodli obaja a ďalej pracovali na tom, aby ich komunikácia bola čo najkrajšia, lebo to je presne to, čo si ich syn zaslúži. Pokračovali sme v rozhovoroch až kým nemali pocit, že si s tým poradia, že to môže ísť aj bez ujmy pre ich dieťa a že je to v ich rukách. Nebolo by to ale možné bez hlbšieho spoznanie obáv a presvedčení oboch partnerov.

V párovej terapii je velmi dôležité, aby bol odborník neutrálny a nemal za partnerov očakávania, akým smerom sa ich ďalšie kroky majú uberať. Je nevyhnutné, aby dokázal odložiť bokom vlastné postoje k hodnotám rodiny, partnerským a rodičovským rolám, a nekládol otázky z pozície moralizovania a hodnotenia “správnosti rozhodnutí”. Dobrý párový terapeut zostáva tiež flexibilný a vnímavý k meniacim sa potrebám oboch partnerov a páru a pomáha obom si tieto zmeny uvedomovať.

Pretože ciele páru sa po čase terapie obvykle menia, podľa toho ako sa partneri k sebe približujú, odďalujú alebo podľa toho, ako sa sami v sebe lepšie orientujú a upokoja.

Po roku som sa stretla so ženou spomínaného páru a spokojne mi referovala, že je rada ako sa situácia vyvinula. Že majú obaja nových partnerov a v striedavej starostlivosti sa vie ich syn uvoľniť, chodí do škôlky, je hravý a veselý, cíti dobre. Žiadna katastrofa sa neudiala. Má dve rodiny, ktoré ho ľúbia.