Rozhovor s Davidom Petrom Palušákom: O odpúšťaní

Niektorí môžu namietať, že daný človek si nezaslúži, aby sme mu odpustili. On možno nie, ale my si zaslúžime, aby sme odpustili.

Do jedného z našich livestreamov Nie ste v tom sami sme si pozvali kňaza a lektora Davida Petra Palušáka, s ktorým sa psychológ František Hroník zamýšľal nad komplexnou tematikou odpúšťania. Áno, naozaj je to skôr odpúšťanie, pretože ide o postupný proces, ktorý často nie je jednoduchý a nedôjdeme k nemu zo dňa na deň. Ako slovu odpustenie správne rozumieť a ako odpustiť aj veľké krivdy, pri ktorých si myslíme, že sa nedajú odpustiť, sa dočítate v rozhovore.

Témou nášho rozhovoru je odpustenie… Alebo skôr odpúšťanie? Ako je to?

Myslím si, že ani nebudem veľmi predbiehať, keď poviem, že je to odpúšťanie. Je to proces, do ktorého je človek pozvaný a v ktorom musí nejaký čas presviedčať sám seba, aby došiel tam, kam chce.

Ešte by som rád poukázal na slová ako krivda, hnev, zlosť… Ako im rozumieť?

To, čo ste práve vymenovali, sú veľmi silné emócie. Hovorí sa, že je asi sedem základných deštruktívnych emócií človeka. Sme ľudia a nachádzame sa vo svete, ktorý nie je dokonalý, takže otázka chýb, nielen na nás samotných, ale i na druhých, v nás môže vyprovokovať dosť silné emócie ako sú nenávisť, krivda, hnev, zúfalstvo, závisť atď. Každá emócia nesie v sebe veľkú energiu, a preto je dobré priznať si, že je bežné, že keď nám niekto ublíži, hromadia sa v nás negatívne emócie. Potom sa však ponúka otázka, čo s tou emocionálnou energiou urobíme. Môžeme to otočiť proti sebe alebo druhému človeku, čím sa z toho stane deštruktívna energia, ktorá postupne zničí tak nás, ako možno aj toho druhého. Alebo tú nahromadenú energiu môžeme na niečo použiť. Na nejaký skutok, akt, nejaké riešenie… Veľa vecí v našich životoch je neutrálnych a ich pozitívny alebo negatívny vplyv závisí od toho, ako ich použijeme. Presne rovnako je to i s týmito emóciami. Na začiatku každého procesu v živote je dôležité priznať si, že je nejaký problém, a že v sebe cítim hnev.

V minulosti som už niekoľkokrát hovoril o psychosomatike, keď si môže človek privolať mnoho chorôb, i vážnych, ak bude v sebe potláčať negatívne veci a neprizná si ich. Je dôležité povedať si: „Áno, prežívam nenávisť, prežívam krivdu, prežívam neodpustenie a nespravodlivosť…“ Priznanie a uvedomenie si toho sú začiatkom každého procesu. Musíme si uvedomiť, že to nie je normálny stav a mali by sme to nejako riešiť.

V čom je tento stav abnormálny?

Často mám pocit, že človek je nastavený tak, aby bol spokojný a šťastný, a každá negatívna vec, ktorú prežívame, je nejakou kontrolkou, že niečo nie je v poriadku. Že niečo chápeme, vnímame alebo sa deje tak, že nám to v živote prekáža. Ako keď nás napríklad bolí zub. Normálne je, že zuby nebolia. No keď áno, tak nám to ukazuje, že čosi nie je v poriadku. A my máme dve možnosti. Buď si vezmeme lieky, aby sme bolesť potlačili, alebo pôjdeme k zubárovi a začneme riešiť príčinu bolesti. Niektorí môžu namietať, že daný človek si nezaslúži, aby sme mu odpustili. On možno nie, ale my si zaslúžime, aby sme odpustili. To je ten krok k slobode, aby sme mohli žiť ďalej a neboli vo väzení tých útrap.

Ak je človek pod tlakom negatívnych emócií, než aby to riešil najprv u seba, radšej to obráti proti druhému a má pocit, že ak sa pomstí, spadne to z neho.

Sú to klamy, ktoré nás v živote občas zaslepia. Musíme mať na pamäti, že zlo sa nikdy nedá zahubiť zlom. Z mojich predchádzajúcich skúseností viem, že zlom odplácané zlo vyvolá ešte väčšie zlo. Keď dostanem facku a vrátim ju, dostanem potom ďalšie dve facky a tiež ich vrátim… A kedy sa to skončí? Potom už padajú hlavy. Zlo nikdy nie je konzistentné. Časom pohltí samo seba a zničí i človeka, ktorý ho koná. Pomsta náš problém nerieši.

Musíme mať na pamäti, že zlo sa nikdy nedá zahubiť zlom.

Ako sa brániť tomu, keď rozumovo vieme, že pomsta nie je riešenie, ale intuitívne nás láka?

To je zaujímavá otázka. Vnímam, že najdlhšia cesta v živote človeka je z hlavy do srdca. Keď si človek hlavou uvedomuje, čo je správne, tak vnímam ako úspech malé kroky, ktorými sa posúva k tomu srdcu a rozhoduje sa v určitých situáciách inak. Napadá mi krásny príklad Viktora E. Frankla o možnosti byť slobodný, čo znamená neísť do vecí s tým, že budem reagovať na to, čo sa stane, ale budem konať podľa svojich hodnôt a svojho presvedčenia. Ak nás emócie do niečoho tlačia, je dobré urobiť si krátku prestávku a zamyslieť sa nad tým, či to je to, čo chcem urobiť alebo to, čo musím urobiť, ako ma emócie a intuícia nabádajú. 

Aké sú ďalšie kroky odpustenia?

1. Keď sa teda človeku podarí uvedomiť si situáciu a trochu odstúpiť od toho všetkého, môže pristúpiť k ďalšiemu kroku.

2. Tým je uzdravenie. Pokiaľ nedôjdeme k uzdraveniu, podľa skúsenosti bude človek stále šliapať do tej istej kaluže. Ak má napríklad dcéra otca alkoholika a neprejde procesom uzdravenia, bude ju tento typ prenasledovať i v budúcnosti a tiež si možno nájde muža alkoholika. Uzdravovanie je teda dosť dôležité.

3. A až po tomto kroku uzdravovania môžeme pokračovať ďalej, teda opätovným nadväzovaním vzťahu s danou osobou. Tam je potrebná spolupráca. Keď mi niekto ubližoval a ja som mu odpustil a uzdravil sa, tak na to, aby som s ním mohol opäť nadviazať vzťah, musí i on urobiť nejaké kroky. Posledným krokom môže byť teda budovanie vzájomnej dôvery.

Často máme mylnú predstavu, že odpustiť znamená hneď objať človeka, ktorý nás zranil, okamžite mať s ním dobrý vzťah, zabudnúť na to všetko, čo sa stalo. Potom sa stáva z odpustenia niečo veľké, na čo mnohokrát nenájdeme silu. Ako však hovorím, je to proces. Je dôležité nemyslieť hneď na ten tretí a štvrtý krok, na nadväzovanie vzťahov a udobrenie sa, ale na to, aby som ja mohol žiť slobodný život. Uvedomiť si, že ja si to zaslúžim. V zložitých situáciách je uzdravenie seba samého skutočná nutnosť, ale nie je uzdravenie bez odpustenia. To, že odpustíme, neznamená, že nesprávne konanie schválime alebo prijmeme. Nemávneme nad tým rukou. Vyrovnáme sa s tým, aby sme mohli žiť ďalej.

To, že odpustíme, neznamená, že nesprávne konanie schválime alebo prijmeme. Nemávneme nad tým rukou. Vyrovnáme sa s tým, aby sme mohli žiť ďalej.

Poznáte nejaký príklad ukážkového odpustenia?

Áno, na jeden si spomínam. Stal sa mojej sesternici. Jej manžel prišiel jedného dňa domov, buchol dverami, nepekne sa so sesternicou pohádal, padli tam naozaj škaredé slová a nakoniec odišiel k inej žene. Nakoniec sa však niečo stalo a on sa k sesternici vrátil. Potom nastal proces komunikovania a uzdravovania. Doteraz neviem, či je už všetko zahojené a v poriadku, ale po piatich-šiestich rokoch vnímam, že je to už celkom v pohode, sú šťastní a vedia spolu ďalej žiť. Nepoznám síce všetky podrobnosti, ale pamätám si, že keď som sa o tom dozvedel, tak som považoval sesternicu za hrdinku. Nehovorím, že to bolo jednoduché. Dá sa to však zvládnuť.

David Peter Palušák

David Peter Palušák

Kňaz a lektor v Motive P

PhDr. František Hroník

V súčasnosti je jednou z najväčších osobností v oblasti psychológie v Českej republike i na Slovensku. Psychológ, ktorý vo firemnej praxi pôsobí od roku 1996, keď založil vlastnú vzdelávaciu spoločnosť.